Nahrávam

Začnite písať a ja budem hľadať...

Slovenské noviny – nástroj viedenskej vládnej propagandy

Historický bulvár Jara Valenta IN Media

Slovenské noviny – nástroj viedenskej vládnej propagandy

Jaro Valent
Zdieľať
Slovenské noviny Zdroj: wikipedia.org

Dejiny žurnalistiky na Slovensku sú, žiaľ, spojené aj s dejinami cenzúry a vládneho dozoru nad šíreným slovom. Prejavovalo sa to už pri jej samotných počiatkoch. Azda najvýraznejším a zároveň smutným príkladom je príbeh tzv. viedenských Slovenských novínách.

„Nepovažujte vaše noviny za nič iného, ako za potravu sprostače; vaša vec bude kázať jej dôveru oproti nám a poslušnosť; všetko, čo my činiť budeme, vy schválite“Takto rozčarovaný a aj po rokoch znechutený Jonáš Záborský, redaktor Slovenských novín vo Viedni v rokoch 1850 – 1852,vysvetľoval pravý postoj vlády k periodiku, ktoré malo byť pôvodne hlasom slovenských záujmov, no v skutočnosti bolo iba orgánom štátnej propagandy. Slovenské noviny začali vychádzať 10. júla 1849 vo Viedni, teda v čase, keď sa ešte celá Habsburská monarchia otriasala v revolučných nepokojoch.

Bachove noviny

Už čoskoro po vzniku sa na adresu Slovenských novín začali znášať ponosy a slová kritiky či rovno posmechu. Kým ešte revolučný ošiaľ rokov 1848/49 nevyhasol a vládna moc ani po bitke pri Világoši v auguste 1849 nedržala celé Uhorsko pevne vo svojich rukách, objavovali sa na stránkach týchto novín aj kritické komentáre či snaha presadzovať domáce či jednoducho národné postoje. Už čoskoro sa však všetko zmenilo. Štúrovské hnutie, no predovšetkým J. M. Hurban sa pustil do „takzvaných“ Slovenských novín a nebral si veru pre ich hodnotení servítku pred ústa: “Slovenské noviny sa samy budú čítať; to jest predplácať. Chodia totiž na obec darmo. To je radosť také noviny vydávať; redaktor aspoň na nich neškoduje; nakladateľ má zisk, obecenstvo sa môže na druhé predplatiť a predsa ich dostane – štát má peňazí dosť!“.  Narážal zjavne na ekonomickú či dnešným slovníkom na vlastnícku štruktúru tohto periodika.

Slovenská noviny totiž vychádzali s finančnou injekciou ministerstva vnútra, na čele ktorého vtedy stál obávaný Alexander Bach. V počte zhruba 1200 kusov sa dostali noviny do väčšiny slovenských miest a obcí, ktoré si ich museli predplácať dobrovoľne či nedobrovoľne. Hoci bol hlavným redaktorom Slovenských novín oddaný vlastenec Daniel Lichard a jeho zástupcom nemenej spriaznený kňaz Andrej Radlinský, už čoskoro začalo byť každému jasné, že hlavné slovo bude mať nad nimi ustanovený cenzor Antonín Beck. Toho dosadil práve zmienený všemocný minister Bach a cieľom tejto kontroly bolo, aby sa nové periodikum stalo nástrojom šírenia vládnych informácii a propagandy. Jazykom Slovenských novín nebola pritom nová štúrovská slovenčina, ale tzv. „opravená slovenčina“, teda ešte stará slovakizovaná čeština, čo opäť rozdeľovalo slovenské národné hnutie a vytváralo v ňom nové konflikty.

Jonáš proti Hurbanovi

Daniel Lichard i Andrej Radlinský sa po počiatočnom nádejnom období dostali do konfliktu s hlavným cenzorom. Obsah novín sa totiž čoskoro začal obmedzovať len na úradné oznamy, cenzurované a prakticky vyprázdnené informácie a na velebenie panovníka i jeho vládnej byrokratickej mašinérie. Pred každým vydaním putoval totiž výtlačok priamo na stôl Antonína Becka, ktorý hlavnému redaktorovi neraz vyčítal, že „len samé národné veci a myšlienky rozširuje vo svojich novinách, vlády ale nie“.

Nekončiace spory neustál Andrej Radlinský a čoskoro ho nahradil ďalší významný spisovateľ, novinár i kňaz v jednej osobe Jonáš Záborský. Ten sa však pomerne rýchlo zorientoval a z redakcie na nátlak spomínaného Becka a po istej personálnej rošáde, rovnako odišiel. Napokon, rozhádaný takmer so všetkými, skončil izolovaný na zapadákove vo východoslovenskej dedine Župčany. Ešte skôr však stihol rozvíriť na stránkach Slovenských novín spor so štúrovcami, ktorý sa viedol o podobu spisovnej slovenčiny. Záborský trval naďalej na tzv. staroslovenčine (slovakizovanej češtine) a brojil preto aj proti novému štúrovskému periodiku Slovenskje pohladi, ktorého redakciu na čele s Hurbanom a Mikulášom Dohnánym nazval „masárnou“ a „literárnymi banditami“.  Reputácii Slovenských novín v domácom slovenskom prostredí to, pochopiteľne, nepridávalo. Do redakčného života novín však čoskoro vstúpili ešte horšie roky.

 Tak aspoň Světozor

V roku 1852 Jonáša Záborského nahradil na priamy Beckov zásah významný český právny historik Hermenegild Jireček. Ten si však už skôr ako redaktor Vídenského denníku vyslúžil i v českom prostredí povesť Bachovho človeka. Kým preto boli Slovenské noviny do roku 1852 považované za poloúradné, po tejto personálnej obmene už o nich hovoríme ako o „plnohodnotne“ úradných novinách, predĺženej ruke ministerstva vnútra a jeho propagandy.

Obsah novín sa obmedzoval na úradné oznamy, opis vládnych osláv či domácich alebo zahraničných ciest panovníka Františka Jozefa a len stručne sa dotýkal domácich sociálnych či politických otázok a problémov. Spočiatku časté a obsažné listy od čitateľov zo všetkých kútov Horného Uhorska, v ktorých sa ponosovali na zlé pomery, biedu, útlak a hlad, postupom času prichádzali čoraz zriedkavejšie. Na stránkach novín sa predsa  nič, čo by mohlo narušovať stabilitu a poriadok v krajine, nesmelo objaviť. Napriek tomu Slovenské noviny  nerušene vychádzali dvakrát do týždňa po celých 13 rokov až do decembra 1861.

So smutnou situáciou sa napokon zmieril aj sám Daniel Lichard, ktorý si našiel svoj kútik a miesto pre sebarealizáciu aspoň v pravidelnej rubrike Světozor, ktorá prinášala správy a zaujímavosti zo sveta, ale aj novinky zo sveta techniky, vedy či priemyslu. Aspoň tu sa mohol inak nadaný Lichard naplno prejaviť ako zdatný popularizátor vedy a šíriteľ osvety. Slovenské noviny tak obsahovali pomerne bohaté spravodajstvo z oblasti prírodných i spoločenských vied, priemyslu, obchodu, peňažníctva, remeselníctva či roľníctva.

Osud Slovenských novín však bol pevne spätý so životnosťou Bachovhoabsolutizmu. Alexander Bach musel po čiastočných ústupkoch cisára Františka Jozefa predovšetkým voči uhorskej časti monarchie a po tzv. októbrovom diplome z októbra 1860 napokon tiež odísť. Záujem ďalej financovať v princípe neefektívne a takmer nečítané vládne noviny pochopiteľne ustal. V tom čase sa už o slovo hlásilo iné slovenské periodikum – Pešťbudínske vedomosti a zánik neslávne známych Bachových novín 31. decembra 1861 si takmer nikto nevšimol.

Okomentovať

Your email address will not be published. Required fields are marked *