9. september je Pamätným dňom obetí holokaustu a rasového násilia, presnejšie je to dátum, ktorý nám pripomína našu vlastnú zodpovednosť. Pred 78 rokmi sa začala posledná fáza definitívneho poníženia a napokon i masovej vraždy celej jednej skupiny nášho obyvateľstva.
Po vzore norimberských rasových zákonov
Pochopiteľne, dátum 9. september nie je náhodný, odkazuje k vládnemu nariadeniu č. 198 z 9. septembra 1941 o právnom postavení Židov, známeho všeobecne ako Židovský kódex. Bolo to nariadenie so silou zákona, ktorým sa do právneho poriadku vojnovej Slovenskej republiky zavádzali diskriminačné princípy, ktorých cieľom bolo zo spoločenského i hospodárskeho života úplne vylúčiť a prakticky degradovať zhruba 90 tisíc občanov – v tomto prípade ľudí židovského vierovyznania alebo židovského pôvodu. Režim prezidenta Jozefa Tisa prakticky prevzal celú nacistickú rasovú legislatívu, známu ako Norimberské rasové zákony a aplikoval ju na naše pomery.
Kým predtým sa teda hovorilo, aj v rámci ľudáckej propagandy, o Židoch ako o „nepriateľoch kresťanov“, t. j. zväčša len v intenciách vierovyznania alebo v intenciách národnostných treníc (v súlade s presvedčením o údajnom maďarónstve Židov), nový kódex zavádzal do legislatívy a následne aj do praxe celkom nový prístup – definíciu „nepriateľa“ na základe „objektívnych a vedeckých“ metód rasového rozlišovania a určovania pôvodu. Slovenská vláda sa tak inšpirovala v Nemeckej ríši a zaviedla rýdzo rasistickú legislatívu, ktorá ako sa čoskoro ukázalo, bola len stupienkom ku „konečnému riešeniu“.
Povinné označenie
Najviditeľnejším znakom nových čias bolo povinné nosenia šesťcípej hviezdy. Kódex zároveň presne určoval, koho možno označiť za Žida, kto je polovičný Žid či „len“ štvrtinový Žid. Hneď v prvom paragrafe sa ako Žid definoval ten, kto pochádzal „najmenej od troch podľa rasy židovských starých rodičov“. Nová legislatíva ďalej vymedzovala tzv. miešancov a prakticky zamedzovala vzniku akéhokoľvek rodinného vzťahu medzi Židmi a Nežidmi, keďže by sa aj na tých druhých vzťahovala perzekúcia.
Bol to však stále iba prvý paragraf, v nasledujúcich ustanoveniach kódex vylučoval Židov prakticky zo všetkých spoločenských a hospodárskych vzťahov a celkom ich izoloval – Židia nemohli vlastniť nehnuteľný majetok a dokonca ani rádioprijímač, nesmeli voliť a byť volení, nesmeli byť zamestnaní v štátnych službách, vzťahovala sa na nich pracovná povinnosť a mohli byť v ktorúkoľvek dennú i nočnú dobu podrobený domovej prehliadke bez akéhokoľvek povolenia súdu. Skrátka boli ožobráčení a vystavení ľubovoľnému násiliu.
Najskôr okradnúť, ponížiť a nakoniec zavraždiť
Židovský kódex zo septembra 1941 bol vlastne prvým alebo jedným z prvých krokov k celkovému výsledku a tragickému vyústeniu udalostí, ktorým dnes súborne hovoríme holokaust. Tzv. „riešenie“ židovskej otázky, ktoré prinášala táto rasová legislatíva mala tú zvrátenú logiku, že vytvorila najskôr 90 tisícovú okradnutú a bezmocnú menšinu odkázanú na pomoc či podporu. S novou beznádejnou sociálnou situáciou desiatok tisíc ľudí si vojnový Slovenský štát nevedel a ani nechcel poradiť. Už počas prijímania týchto opatrení to zhodnotil nemecký poradca pre riešenie židovskej otázky na Slovensku Dieter Wisliczeny, keď povedal, že vzniká ďalší problém, ktorý sa bude dať riešiť len vysťahovaním, inými slovami deportáciami do koncentračných a vyhladzovacích táborov.
Tie napokon postihli okolo 70 000 ľudí, z ktorých sa nevrátil takmer nikto. Udalosti z 9. septembra 1941 boli vlastne začiatkom záverečného dejstva tohto nešťastného príbehu.
