Nahrávam

Začnite písať a ja budem hľadať...

Kto ťahá za nitky? Naozaj, kto ťahá?

IN Media Očami Luba Lintnera

Kto ťahá za nitky? Naozaj, kto ťahá?

Lubo Lintner
Zdieľať
Ilustračné foto by pixpoetry Zdroj: Unsplash

Sloboda prejavu, ktorá je spojená s právom verejnosti na informáciu, a osobnostné právo, vrátane ústavného práva na súkromie na strane druhej, predstavujú základné práva fyzických osôb v demokratickej spoločnosti. Určitá vzájomná protichodnosť tých dvoch práv je tradičnou dilemou, s ktorou sa stretávajú vo svojej práci novinári (najmä tí investigatívni) a šéfredaktori redakcií, ktorí pred zverejnením posudzujú články v novinách, či rozhlasové a televízne spoty. V poslednom období sa najmä na sociálnych sieťach zdynamizovala diskusia k tejto téme v súvislosti s odvysielaním reportáže Dalibora Skladana v relácii verejnoprávnej televízie Reportéri v pondelok 6. mája (tu). Zo zahlásenia k reportáži vyplynula ambícia autora, že si všimne „polemiku okolo úniku informácií vo vzťahu k novinárskej etike“ pri medializácii okolností vyšetrovania vraždy novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej.  Bezprostredne po odvysielaní som sa aj ja v jednej z diskusií na facebooku vyjadril v tom zmysle, že som videl v nej viac účelovosti pre vytvorenie pozitívnej atmosféry v prospech obviného M. Kočnera, ako úprimnú snahu autora analyzovať novinársku prácu. Niektorí to nazvali iným uhlom pohľadu. Podrobnejšie popísala reportáž M. Kernová na stránke Omediách.sk (tu). „Poslúžila ako nadštandardný priestor pre obhajcov obvinených, na spochybnenie doterajších výsledkov vyšetrovania. Poslúžila aj ako spochybnenie obhajcu rodiny Jána Kuciaka,“ konštatovala mediálna analytička. Tak, ako to už v ostatných rokoch na Slovensku býva, z jednej strany výrazná kritika, z inej strany chvála. Pôvodne som už nechcel na túto  reportáž reagovať, ale po prečítaní stanoviska samotného autora (tu) musím na niektoré aspekty reportáže upozorniť. Určite nemám dôvod meniť svoje prvotné vnímanie reportáže, pritom nechcem hneď autora podozrievať z úmyslu, hoci jeho článok z júna 2018 (tu) alebo jeho spoluautorstvo spotu do Novín TV JOJ v októbri 2018 (tu) naznačujú, že pre D. Skladana je práve M. Kočner osobou, pri ktorej pociťuje zdôrazňovať v práci novinárov intenzívnu potrebu dodržiavania prezumpcie neviny, pritom ako ukazuje reportáž v Novinách TV JOJ, sám sa požadovaným prístupom neriadil.

Kolega: odvysielanie je novinársky fail

Autor sa obhajuje tým, že už 10 rokov pôsobí v žurnalistike v oblasti krimi, akoby počet rokov mal byť atribútom, ktorý zvyšuje dôveryhodnosť novinára. Nie, tá sa neodvíja od toho, koľko kto rokov v žurnalistike pôsobí, tá sa odvíja od jeho novinárskej práce. A môžeme si reportáž s názvom Kto ťahá za nitky? pozerať aj niekoľko razy za sebou, jej konečná podoba, spôsob narábania s termínmi, výber synchrónov jednotlivých respondentov a ich radenie v reportáži, naznačujú viac ten úmysel vytvorenia pozitívnej atmosféry v prospech obhajoby obvineného M. Kočnera, ako úprimné úsilie zhodnotiť spôsob práce novinárov. Jednak pri spracovaní uniknutých informácií z vyšetrovania vraždy J. Kuciaka a M. Kušnírovej, ďalej pri uplatňovaní prezumpcie neviny voči obvineným, či porušovanie etických novinárskych kódexov. Situácia v slovenskej žurnalistike je veľmi zložitá a analyzovať činnosť novinárov práve v uvedenej oblasti nie je vôbec zlý námet, ale rozhodnúť sa pre ňu už pri svojej druhej reportáži na novom pôsobisku (D. Skladan prešiel z redakcie Krimi novín TV JOJ do redakcie Reportérov RTVS) považujem aj pri 10-ročnej praxi v oblasti krimi za príliš odvážne. Ak by za mnou prišiel niekto z redaktorov s týmto námetom, musel by sa najskôr prediskutovať so všetkými redaktormi na tvorivej porade. Autor by musel v diskusii obhájiť cieľ, výber respondentov a realizačný postup. Veď je dopredu jasné, že analyzovanie novinárskej práce pri téme vraždy novinárskeho kolegu, bude posudzované novinárskou obcou veľmi podrobne, pričom sa dá predpokladať, že zlá realizácia vyvolá aj určitý stupeň emócií. Nie je mi však známe, že by sa o tejto téme v redakcii Reportérov nejako diskutovalo pred začiatkom výroby reportáže. Napokon prekvapená a kritická reakcia dvoch novinárov zo samotnej redakcie to dosť jasne ukazuje. S. Gyarfášová (v súčasnosti už pôsobí v rozhlasovej zložke RTVS) to označila ako neskutočnú hanbu. „A devalvácia práce ľudí, ktorí v Reportéroch niekedy niečo zmysluplné tvorili,“ napísala v komentári na Facebooku. L. Ďurkovič, videl v odvysielaní novinársky fail. „Sám som za kritické hodnotenie médií, tu sa to vonkoncom nehodilo. Nerozumiem, prečo Richard?“ napísal redaktor, ktorý nedávno dostal novinárske ocenenie za reportáž o únose vietnamského občana s pomocou slovenského vládneho špeciálu. To osobné oslovenie patrilo R. Bolješíkovi, ktorý sa po V. Štofaníkovi stal šéfdramaturgom relácie Reportéri RTVS.

Vytváranie dojmu nezodpovednosti

Reportáž Kto ťahá za nitky? sa začína moderátorským zahlásením, v ktorom sa zdôrazňuje, že Dalibor Skladan si všimne „polemiku okolo úniku informácií vo vzťahu k novinárskej etike“. Autor však v celej reportáži vôbec únik informácií neriešil. Keby to totiž bola pre neho priorita, tak skôr či neskôr sa musí v reportáži dostať k tradičnej dileme novinárov a šéfredaktorov a tou je rozhodovanie medzi právom verejnosti na informovanie a právom jednotlivca na ochranu osobnosti. To však v reportáži chýbalo, divák nepočul žiadneho právneho experta z daných oblastí. Divák nepočul k tomu ani vyjadrenie niekoho z renomovaných novinárov, či šéfredaktorov. Lebo ak si divák mal možnosť vypočuť podpredsedu parlamentu za SMER-SD M. Glváča, prečo si písal sms správy s A. Zsuzsovou, tak hádam by autor (ak mal úprimnú snahu analyzovať únik informácií zo spisu) mal dať priestor napríklad M. Kostolnému, šéfredaktorovi Denníka N, ktorý o komunikácii M. Glváča a tiež námestníka generálneho prokurátora R. Vaneka informoval. „Verejnosť má právo vedieť, kto rozhoduje o štáte. Súkromie politikov či prokurátorov je za normálnych okolností súkromím. Niet dôvodu, aby sme ho narúšali a vstupovali im do spálne alebo telefónu. Každý má právo na svoje tajnosti. V tomto prípade sa však ich tajnosti stali vecou verejnou. V hre je vážne podozrenie, že obaja páni boli a sú vydierateľní a mohli sa z titulu svojej funkcie dostať do konfliktu záujmov,“ zdôvodňoval šéfredaktor zverejnenie informácií v polovici januára tohto roka. D. Skladan úplne na začiatku dáva priestor všeobecnému konštatovaniu A. Sámelovej, odbornej asistentke na Katedre žurnalistiky FF UK, že „sa často slovenským novinárom nie veľmi darí práve v prípade Kuciakovej vraždy oddeľovať fakty od hodnotiacich úsudkov“, ale v ďalšej časti nemá žiadnu snahu priniesť divákovi analýzu nejakého  konkrétneho prípadu novinárskeho článku, kedy by sa tak naozaj aj stalo. Vytvára sa už dopredu dojem nezodpovednej novinárskej práce. Slúžia mu k tomu aj medializované informácie okolo úmrtia novinárky Leony Kočkovičovej Fučíkovej, keď sa na verejnosti objavili pochybnosti po výpovedi jedného z obvinených Z. Andruskoa. Podľa D. Skladana novinári „špekulovali, či dala A. Zsuzsová otráviť novinárku, ale nikto si nedával otázku, či mohli lekári takúto vec opomenúť“. Vzápätí dáva priestor lekárovi, odborníkovi na huby, ktorý konštatuje, že akútnu leukémiu si žiadny lekár nemôže spliesť s otravou hubami. D. Skladan zasa opomenul, že definitívnu odpoveď ma uvedenú otázku by dala až súdna pitva, ktorá sa však nerobila, keďže v čase smrti redaktorky neexistovali žiadne podozrenia z možnej násilnej smrti.

Mätež dvoch línií

Vo vysielanej reportáži chýbali aj vyjadrenia zástupcov Orgánov činných v trestnom konaní lebo úniky z vyšetrovacích spisov sa týkajú ich práce. A hoci je predpoklad, že výpovede aktuálnych vyšetrovateľov, či prokurátorov by autor zrejme nezískal, pre divácke vnímanie by bol prospešný aj názor bývalých vyšetrovateľov a prokurátorov. Napríklad bývalých šéfov vyšetrovateľov J. Šáteka, či J. Ivora alebo bývalej prokurátorky E. Mišíkovej, ktorá v súčasnosti pôsobí už ako advokátka. Úplným paradoxom celej 16-minútovej reportáže je fakt, že samotný autor v nej  ani raz výraz „únik informácií“ nepoužil, iba na jednom mieste zaznie takáto veta: „Vyšetrovanie vraždy sprevádza PODSÚVANIE vecí z vyšetrovacieho spisu.“ Veta s jednoznačným príznakovým slovom, ktorá má iba jediný cieľ. Nastoliť otázku, či zverejňované informácie sú relevantné. Podsúvanie je významovo iné slovo ako únik. Skrýva v sebe signál o účelovosti. Mojím prvým záverom je konštatovanie, že slovné spojenie „únik informácií“ sa stalo pre autora iba krycím pláštikom a reportáž skôr pôsobila, že cieľom bol prístup, presne v zmysle činnosti dezinformačných webov, že keď pravdu argumentačne nemôžem vyvrátiť, tak aspoň naznačím, že to môže byť aj inak. Namiesto expertov z oblasti práva na ochranu osobnosti a práva na informovanie verejnosti, diváci počúvali obhajcov obvinených, ktorí prirodzene vyslovovali postoje v prospech svojich klientov. Ak má novinár seriózny záujem o analýzu novinárskej práce, tak si scenár relácie nevytvorí na základe vyjadrení obhajcov obvinených. Navyše pri realizácii D. Skladan vyrobil doslova mätež dvoch línií – novinárskej práce a práce Orgánov činných v trestnom konaní. Divák strácal prehľad, kedy advokáti prezentujú výhrady k novinárom a kedy k vyšetrovateľom, či prokurátorom. Novinárskemu profesionálovi s 10-ročnou praxou sa takáto školácka chyba nemôže stať, a aj z tohoto dôvodu si dovolím tvrdiť, že reportáž mala iný cieľ.

Privilegované postavenie vo veciach verejného záujmu

Pokiaľ sa týka porušovania prezumpcie neviny, autor poukazuje na slovné spojenia „vykonávateľov vraždy“ a „vraždiace komando Mariána Kočnera“. Spomína zverejnenie fotografie dcéry A. Zsuzsovej, či fotografie zo stretnutia M. Kočnera s A. Zsuzsovou. Nekonkretizuje však, či to považuje za porušenie etického novinárskeho kódexu (v inej časti reportáže iba spomenie jeho existenciu), ale vymenúva časovú nadväznosť vyšetrovacích úkonov s A. Zsuzsovou a tým vlastne naznačuje účelovosť zverejňovaných skutočností. Autor dáva priestor D. Lipšicovi, advokátovi rodičov zavraždeného J. Kuciaka, pre konštatovanie, že „zverejnenie fotografie dcéry je už cez čiaru“, ale neskôr v reportáži odznie od autora narážka, či pozícia D. Lipšica ako advokáta nemôže byť zo strany obhajcov M. Kočnera spochybnená pre ich vzájomné spory v minulosti. Nekonkretizuje však aké, ani neuvádza, akú v tom vidí spojitosť, ale z jeho slov pre diváka vyplýva, že samotný D. Lipšic môže byť voči M. Kočnerovi zaujatý. Nepochybne môžeme diskutovať, či uvedené slovné spojenia nie sú príliš expresívne, ale na druhej strane novinári pri písaní svojich článkov vychádzajú z toho, že keď sú konkrétni ľudia obvinení z vraždy, jeden z nich sa k vražde aj prizná, ďalší s políciou spolupracuje, tak sú pre nich dané obvinenia dostatočne relevantné. Hoci D. Skladan v celej reportáži nastoľuje kritický postoj voči novinárom, tak vo veci posudzovania prezumpcie neviny Najvyšším súdom z roku 2011 už jeho rozhodnutie necituje, necháva text iba necelé dve sekundy v obraze, takže divák vôbec nemá šancu si prečítať toto: „Prezumpcia neviny nemôže zabrániť tomu, aby bola verejnosť informovaná o trestnom vyšetrovaní, vyžaduje však, aby sa informácia podávala so všetkou uvážlivosťou a opatrnosťou.“ Je to jeden zo zvláštnych momentov reportáže. Ak by sa autor zaujímal o súdne rozhodnutia v tejto oblasti, tak by sa od právneho experta v danej oblasti dozvedel, že novinári (médiá) majú z hľadiska ochrany slobody prejavu privilegované postavenie, a teda požívajú väčšiu ochranu, a to najmä pri informovaní o veciach verejného záujmu. „Verejnosť má právo takéto informácie dostať (rozsudok ESĽP vo veci Sunday Times v. Spojené kráľovstvo). Pripúšťa sa, že novinári (médiá) môžu dokonca používať určitú mieru preháňania a provokácie (rozsudok ESĽP vo veci Perna v. Taliansko) a majú aj právo na tzv. ospravedlniteľný omyl,“ konštatuje sa k téme v Právnom bulletine advokátskej kancelárie Relevans.

Vytvorenie obrazu neférovosti

V záverečných troch minútach reportáže, kedy by autor mal pointovať stanovenú tému o úniku informácií z vyšetrovania vraždy novinára J. Kuciaka a jeho snúbenice M. Kušnírovej, sa už D. Skladan neskrýva za žiadne úniky, žiadnu prezumpciu neviny, slovo novinár, či redakcia sa v tejto pasáži už vôbec nevyskytuje. Naopak, v slede za sebou dostávajú priestor advokáti M. Kočnera. Najskôr M. Mandzák, ktorý ho obhajuje v kauze zmenky („My to vnímame, ako cielený zásah dopredu časovo naplánovaný.“), M. Para,  obhajca v kauze Kuciak („Tu sa vytvára tak masívny obraz, skupina ľudí, ktorá sa vyjadruje v médiách, aby vytvorili davovú psychózu.“) a Š. Neszméry, obhajca A. Zsuzsovej (Pani Zsuzsová nikdy neoznámila, ani neoznačila, popiera vinu.“). Autor sa už neunúva vysvetliť, čo má s novinármi, etikou ich práce, spoločné jeho konštatovanie, že obhajoba, napriek prísľubu, nemala možnosť oboznámiť sa so spisom a navyše sú podľa neho návštevy obhajcov v leopoldovskej väznici monitorované. Táto pasáž už jasne ukazuje, že D. Skladanovi nešlo o analýzu novinárskej práce v súvislosti s únikom informácií. Druhý môj záver zo spôsobu realizácie reportáže: Je znateľná autorova snaha vytvoriť obraz, že voči obvineným M. Kočnerovi a A. Zsuzsovej sa nepostupuje férovo. To, že advokáti hovoria o prístupe orgánov činných v trestnom konaní pre diváka zaniká, po predchádzajúcej pasáži má pocit, že tu ide stále o novinárov. A pointa reportáže. Nie je to žiadne poučenie pre novinárov. D. Skladan ako perličku ponúka divákovi nahliadnutie do vyšetrovacieho spisu v kauze vraždy primátora Hurbanova L. Basternáka. Ide o zápis z výsluchu  obvineného R. Ostružlíka, ktorý uvádza, že bol na neho policajtami vytváraný nátlak, aby pred súdom vypovedal v neprospech obvinenej A. Zsuzsovej. To, čo v predchádzajúcich minútach reportáže D. Skladan označoval ako „PODSÚVANIE vecí z vyšetrovacieho spisu“, sám v záverečnej časti reportáže používa. A ďalším momentom, ktorý ukazuje jeho neprofesionálnosť a to, že téma o novinároch bola len krycím pláštikom, je fakt, ktorý súvisí so zverejnenou fotografiou dcéry A. Zsuzsovej. Ako mi potvrdila šéfredaktorka týždenníka Plus 7 dní A. Žitná Lúčaiová, autor D. Skladan sa neunúval kontaktovať redakciu, ale do reportáže iba prebral stanovisko z textu na stránke Omediách.sk.

Príklad pre študentov žurnalistiky

Vo svojom stanovisku k odvysielanej reportáži D. Skladan konštatuje, že čelí neoprávnenej kritike a obhajuje sa tým, že v roku 2007 práve po zásahoch do vysielania na protest odišiel z televízie TA3, pričom neváhal verejne pomenovať situáciu. Konanie spred dvanástich rokov však nemôže automaticky vytvárať obraz o rovnakom konaní aj v súčasnosti. Dôkazom totiž je odvysielaná reportáž. Ak by niekto chcel vytvoriť obraz o poškodzovaní obvinených M. Kočnera a A. Zsuzsovej prístupom a prácou novinárov, tak by tá reportáž vyzerala presne tak, ako ju videli diváci. Autor uzatvára svoju reportáž synchrónom policajného prezidenta M. Lučanského, ktorý vyslovuje ambíciu, že sa vražda J. Kuciaka a M. Kušnírovej vyšetrí. Ale veď o tom hádam ide aj novinárom. Vari redaktor D. Skladan o tom pochybuje? Ak si on svoju reportáž označil  titulkom Kto ťahá za nitky?, tak po pozretí tej reportáže sa musím spýtať Kto, či čo ťahalo za nitky samotného autora? Namiesto osobného stanoviska by som skôr bol očakával stanovisko redakcie Reportéri RTVS. „Chápem, že médiá musia mať zodpovednosť, ale v prípade, keď sme tu mali kmotra, ktorý stál za miliónovými podvodmi a beztrestne ich robil ďalej, kritizoval, či skôr ohováral novinárov, používal eštebácke metódy, sledoval ich – hrať sa na „prezumpciu neviny“ je naozaj cynizmom najväčšieho zrna,“ konštatoval na margo reportáže svojho kolegu L. Ďurkovič. Autor považuje kritiku svojej reportáže za neoprávnenú, pritom jeden z jeho kolegov označuje reportáž ako „cynizmus najväčšieho zrna“. Aj to ukazuje, že šéfdramaturg R. Bolješík nezohral pri tejto reportáži úlohu, ktorá mu z postavenia vyplýva. Pre študentov žurnalistiky by mohla byť práve táto reportáž praktickým príkladom, čo všetko môže vzniknúť, keď sa na začiatku podcení a neprediskutuje inak dobre vyzerajúci námet.

Ľubomír Lintner

Tags:

Možno sa vám bude páčiť

Okomentovať

Your email address will not be published. Required fields are marked *